Prostredie jezuitského chrámu nie je neznámym  spojením v súvislosti  so  súborom Ensemble Versus, ten tu už niekoľko vystúpení predstavil.  Čo sa skrýva za pojmom vystúpenia, interpretovania? Nie je to určité posolstvo obzvlášť v advente, ktoré chce zanechať? Zmienka a polemika pojmu  vystúpenia versus rozjímania, má svoje opodstatnenie. Kým totiž vystúpenie často nemusí byť založené na hlbších súvislostiach,  v prípade rozjímaní ide o vhĺbenie sa a meditovanie. Čo sa týka adventných rozjímaní Ensemble Versus 9. 12. 2015, tak boli skutočne vhodné a vhodené ako zrno na úrodnú pôdu.

Program bol zostavený a popretkávaný dielami Gesualda, Zangia, Schütza, Goudimela/ Jiřího Strejca či „romantika“ Stanforda, k súčasnosti až ku slovenskému autorovi Ivanovi Hrušovskému. Prelomy medzi minulosťou a súčasnými aktuálnymi dielami je poloha v akej sme už mali možnosť počuť architektonickú stránku koncertov ansámblu.

Čo je však akútnejšie zmieniť je spôsob vyrovnávania sa s dielami v pozícii zohľadnenia napätia, agogiky a následnej  dikcii ku poslucháčovi.  V interpretácii boli prítomné momenty vytvárajúce pevnú melodickú linku, tie zvlášť obstáli u Gesualda, Hrušovského, čo boli extrémne diela z hľadiska viachlasých nástupov a najmä u Hrušovského i prítomnej akejsi extravagancie, v zmysle vytvárania diferencovaných kompaktných plôch, prehovárajúcim k sebe ako dialóg. Tu oceňujem spomínanú zomknutosť hlasov, ktoré (z minulosti totiž som  miestami strádala túto stránku), tvorili  pradivo veršov skrz ústa žalmistu a jednotlivé nástupy ako aj vedenia boli isté. Jediným nedostatkom je práca a odvaha rozvíjať väčšiu dynamickú kontrastnosť, pracovať na väčšom rozlíšení jednotlivých plôch. Avšak to už je nadstavba, ktorú je ale potrebné zmieniť, tak ako je vhodné zmieniť progres aký tento súbor urobil.

Exultate justi in Domino (Radujte sa v Hospodinu) od spomínaného Zangia bolo radostným spôsobom nielen vo veci slov, ale aj v rovine spievaného textu, riešené s veľkou ľahkosťou. Spomínaný „romantik“ Charles Villies Stanford a žalm Beati quoram via (Blaze těm, kdo žijí bezúhonně), bol s mäkkosťou odovzdávania hlasov a zvonivým sopránom „štúdiou“ pre taktnosť výstavby a prednesu prínosný a charakteristický.

Do vytvárania viacerých interpretačných rovín bolo prínosné zoradenie žalmov (Claude Goudimel/ Jiří Strejc) v českom jazyku. Obzvlášť by som vyzdvihla Žalm 130. Jeho jasná linka, čistá a priezračná, bola pre mňa vrcholom prevedenia súboru. Nielenže sa tam ukázala veľká iskra zomknutosti, ale najmä na  vytváraní napätia, ticha bol poznateľný pokrok. Žalm 130 bol čoby reprezentatívnou značkou na základe ktorej sa Ensemble Versus posunul. Náväznosť slova v hudbe, priezračne vedená melódia a paradoxne  priestor „ ticha“, ktorý obklopil tento žalm. Jeho interpretovanie bolo súvislé a tiahla sa ním istota výstavby, ktorú súbor pretavil do komplexnej a výslednej podoby žalmu majúceho život sám osebe.

Začiatok i koniec uzatvoril Carlo Gesualdo. Záverečné Ilumina faciem tuam (Rozjasni svoju tvár nad svojím služobníkom) bol hlbokým a dôstojným ukončením, nie však záverom cesty, akú tento súbor má pred sebou. 

Fotografie převzata z facebookového profilu souboru.